Biele vrany 2014

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Ľubica Lapinová

  Ľubica Lapinová bola kontrolórkou v Národnom lesníckom centre vo Zvolene. Osudným sa jej stalo verejné obstarávanie za viac ako pol milióna eur v známej kauze Forestportal. Ani nevedela ako a 32 rokov práce bolo zrazu fuč.

  Keď Lapinová v roku 2010 preverovala obstarávanie, narazila na vážne porušenia zákona. Ešte počas kontroly sa však dostala do zvláštnej situácie. Staré vedenie padlo a jej novým šéfom sa stal predseda výberovej komisie z kontrolovaného obstarávania.

  Lapinová dostala od nového šéfa novú náplň práce. Ako kontrolórka mala skenovať zmluvy, čo výrazne spomaľovalo jej ďalšiu kontrolnú činnosť. Neskôr od nej riaditeľ chcel, aby zistenia z kontroly polmiliónového obstarávania upravila. Odmietla. Prerobila len formálne nedostatky, na porušení zákona však trvala.

  Členovia výberovej komisie dostali iba formálne tresty a dokonca si kariérne polepšili. Disciplinárne konanie voči predsedovi, ktorý bol jej novým riaditeľom, bolo zastavené. Ona sama dostala začiatkom roka 2012 výpoveď. Napriek tomu, že bola jedinou kontrolórkou, bola údajne nadbytočná.

  Pred núteným odchodom z Lesníckeho centra chcela Lapinová dokončiť ďalšiu kontrolu. Keďže bola na PN­‑ke, vzala si niektoré dokumenty domov, za čo sa dočkala trestných oznámení zo strany Centra. To však odmietalo návrhy na riadne prevzatie dokumentov.

  Svoje zistenia Ľubica Lapinová zaslala Správe finančnej kontroly, ktorá mnohé z jej nálezov potvrdila. Podnet podala aj na Najvyšší kontrolný úrad, Ministerstvo pôdohospodárstva, Úrad vlády aj poslancom.

  Prepustená kontrolórka bojuje aj o to, aby získala späť svoju prácu. Na súde predbežne vyhrala, no Národné lesnícke centrum sa môže ešte odvolať. Lapinová žije v regióne s vysokou nezamestnanosťou, kde je s robotou problém. Na výsledok sporu čaká bez práce, dostáva iba dávky v hmotnej núdzi.

  Koncom novembra 2014 prijala ako biela vrana pozvanie do prezidentského paláca, kde sa stretla s prezidentom SR Andrejom Kiskom.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Zuzana Pechočiaková

  V príbehu Zuzany Pechočiakovej hrá dominantnú úlohu biela farba. Ako lekárka v bielom plášti bola za odvahu brániť práva malého pacienta ocenená Bielou vranou. Navyše, v prípade išlo o bielenie zdravotnej dokumentácie.

  Zuzana Pechočiaková je detskou reumatologičkou vo Fakultnej nemocnici v Nitre. V roku 2013 upozornila riaditeľa, že v karte jej pacienta niekto zabielil podstatnú časť. „Zmizol“ zápis, že malý Miško pri predchádzajúcej hospitalizácii v nitrianskej nemocnici zle znášal antibiotiká. Zistili to až v Bratislave, keď mu zlyhali obličky. Keď sa situácia v nemocnici stala neúnosnou, Pechočiaková sa spolu s kolegami obrátila na ministerstvo a médiá.

  Šéf nemocnice ako aj rezort zdravotníctva bielenie karty popierali. Pechočiaková vraj nehovorila pravdu. Následne sa jej začali diať čudné veci, ktoré sa ponášali na zastrašovanie. Napriek 20-ročnej praxi ju vedenie preradilo z oddelenia do príjmovej ambulancie, kde robievajú začínajúci lekári. Vzali jej pracovné ohodnotenie, vymenili zámok na lekárskej izbe a zakázali o všetkom hovoriť. Okresali jej tiež ordinačné hodiny, na čo doplácali v prvom rade pacienti.

  Pechočiakovej sa zastala Slovenská lekárska komora, Lekárske odborové združenie aj rodičia chlapčeka. Pod tlakom médií poslalo ministerstvo do nemocnice kontrolu. Tá zistila porušenie zákona. Prednostka detskej kliniky, ktorá kartu bielila, bola odvolaná. Riaditeľa nemocnice však ministerka podržala. Tvrdil, že dostal klamlivé informácie.

  Zuzana Pechočiaková sa mohla neskôr vrátiť na oddelenie, dodnes sa jej však zodpovední neospravedlnili. Koncom novembra 2014 bola ako biela vrana pozvaná do prezidentského paláca, kde sa stretla s prezidentom SR Andrejom Kiskom.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Matúš Zajac

  Oleg Pastier

  Ocenenie za dlhodobý prínos

  Oleg Pastier bol vydavateľom, básnikom, prozaikom aj rozhlasovým publicistom. Pred rokom 1989 bol jednou z kľúčových postáv kultúrneho občianskeho samizdatu.

  V puberte zažil, ako tanky „spriatelenej“ Varšavskej zmluvy ukradli ľuďom budúcnosť. Videl, ako tí istí, ktorí počas Pražskej jari vítali zmeny, neskôr obracali kabáty.

  Pastier sa chcel venovať literatúre a vydávať knihy a časopisy. Chcel to však robiť slobodne, podľa svojich predstáv, bez obmedzení a cenzúry. Inak ako v podzemí, skryte pred očami totalitného režimu, to však nešlo. V čase tvrdej normalizácie na konci 70-tych rokov začal vydávať samizdatový časopis Kontakt a od roku 1987 legendárny Fragment (po zlúčení s časopisom K vychádzal ako Fragment K). Ten sa vydáva dodnes. Spolu s ďalšími československými samizdatmi sa dokonca dostal do svetového Zoznamu UNESCO Pamäť sveta.

  Oleg Pastier sa o politiku nezaujímal. Tá sa skôr zaujímala o neho. „Užil“ si výsluchy, domové prehliadky a neustály záujem Štátnej bezpečnosti. V kotolni, kde pracoval ako kurič, tlačil po nociach s kamarátmi ručným cyklostylom časopisy a zakázané knihy. Tatarkove Navrávačky aj Orwellovu Farmu zvierat. Občas im niečo zhabala ŠtB a museli začať odznova.

  Po Nežnej revolúcii neprerušene a konzistentne pokračoval v tom, čo robil predtým — chodil do práce a popri tom vydával literatúru, o ktorej si myslel, že má zmysel. V roku 2009 získal Novinársku cenu za rozhlasový cyklus Rodinné striebro o výnimočných osobnostiach a udalostiach slovenskej kultúry. O tri roky neskôr dostal za knihu Za ozvenou tichých hlasov II Cenu Dominika Tatarku.

  V roku 2018 po ťažkej chorobe zomrel vo veku nedožitých 66 rokov.